VEĽKÝ BIEL. To nie je len tak upratovať kaštieľ. Svoje o tom vie upratovačka Vilma, ktorá utiera prach v tom vo Veľkom Bieli. Pred schodiskom na prvé poschodie južného krídla ju v sobotu (18. októbra) čakajú desiatky ľudí, ktorí sem začali prichádzať so západom slnka. Dopočuli sa, že sa práve v tento deň bude v kaštieli niekoľko velikánov, ktorých poznajú len z hodín dejepisu, kníh či filmov.
Matúš a verbovačka
Keď nás zbadá, prekvapene sa pýta, čo tu robíme. Nečaká na odpoveď a hneď sa zveruje, že sa na ňu nejaká návštevníčka sťažovala. Dozvedáme sa, že dnes mala plán na romantický večer so svojim mužom, ale naverbovali ju do práce. „Len tak medzi reču, kde máte sprievodcu?“ Niekto z davu odpovedá, že nemáme. „Tak čo vás sem teda nahnali? Ná nyšt, takto to spravíme, odsprevádzam vás teda ja.“
Po stručnej histórii kaštieľa nám prezrádza, že najradšej utiera prach z obrazov s portrétmi osobností. „Vždy sem si tak predstavuvala, čo by sem im povedala, keby z nich vylézli a prihovorili sa mi. A víte, že mne sa to aj stalo? No nekukajte na mna, neni som ja z Pezinku, hentam z tej Cajly. Já žádne pirule nepotrebujem,“ ubezpečila nás o svojom zdravotnom stave Vilma. Keď chceme, že nás s niektorými zoznámi a vedie nás po schodoch na prvé poschodie. Je nás tak veľa, že zaberáme aj schody. Vilma nezabudne utrúsiť poznámku, či sa jej tu množíme.
„Tu si vždy spomenem na Matúška.“ Vilma napovie, že ide o toho s prívlastkom Trenčiansky. Ako na privolanie sa vo dverách zjaví statný muž odetý do kožušiny a obzerá si nás. „Vidím, že začala nová verbovacia sezóna. Veru, chlapov je tu dosť.“ Hneď sa pri jednom zastaví. „Na koni jazdiť vieš?“ Ticho. „A strieľať z pištole?“ Muž ďalej mlčí. „Bojovať so šabľou?“ Stále bez odpovede. „Nevadí, všetkému ťa naučíme,“ nenechá sa Matúš odradiť. Zaspomína si pri tom na niekoľko vojenských úspechov. Vilma nás upozorní aj na jeho tienisté stránky.
Manželská škriepka
Zatiaľ, čo si Matúš odskočí po písacie potreby, aby zapísal záujemcov o miesto v jeho vojsku, vytratíme sa do ďalšej miestnosti, kde sa časť návštevníkov zloží na stoličky. Prichádza rozhorčená Mária Terézia so svojou dvornou dámou Celeste de Leese. Rozhovor sa točí okolo bálu, ktorý cisárovná organizuje. Nechýbajú ani klebety z kráľovského dvora či informácie o vojenskej stratégii uhorskej monarchie.
Nakoniec si dámy berú poháre s vínom, aby si pripili. Vilma ponúka aj návštevníkov. Trochu sa však ostýchajú „Kdo už má len takú čest pripit si ze samotnú Máriu Teréziu. No já bych si hned dala, ale ja som jako ve službe.“ Poháre o chvíľu miznú zo stola, s cisárovnou si idú štrngnúť najmä deti.
V modrom salóne nás čaká Napoleon Bonaparte. Rád by sa venoval štátnickým záležitostiam, ale rozptyľuje ho pôvab prítomných dám. Jeho úvahy o vernosti preruší návšteva manželky Jozefíny. „Dostalo sa mi do uší, že v Egypte sa okolo vás točilo veľa krásnych žien,“ vychrlí naňho. Ich manželské hašterenie preruší Vilma, ktorú zaujíma tamojšia móda.
„Celé Francúzsko, ba celá Európa je už unavená z pompéznych rób a bohatých sukní, nehovoriac o krinolínach a sťahujúcich korzetoch. Drahá, aj na vašej nočnej košeli je viac materiálu ako nosí egyptská princezná.“ Vilma vyzvedá, čo je pravdy na tom, že egyptské ženy nenosia spodnú bielizeň. Napoleon jej to neuvážené potvrdí a Jozefína sa hneď pýta, odkiaľ to vie. Po otázke, ako trávila čas Jozefína, sa rozlúčia.
Kde ju zoženiem?
Pred vstupom do ďalšej miestnosti nám upratovačka odporučí, aby sme sa chytili za ruky, keby nám náhodou chýbala suseda. Ideme za Alžbetou Bátoriovou. Vilma nám nezabudne pripomenúť, koľko obetí jej pripisujú v honbe za krásou. Sama sa obáva o svoj život, a tak sa zdvorilo pýta, ako sa má. „Pred niekoľkými dňami sa mi zjavila prvá vráska,“ sťažuje si Alžbeta. Elixír mladosti, ktorý jej namiešala alchymistka Darvúlia, nezabral. „Pre dlhodobý účinok budem potrebovať trojnásobné množstvo krvi. Rozumieš?“ Vilma krúti hlavou. „Já vrásky nemám.“
Alžbeta je zúfalá, kde zoženie mladé dievčatá. Vilma jej radí, nech dá zbohom tej drakuloterapii a použije nejaký kozmetický prípravok. Alžbeta však ohŕňa nos. Nebude používať to, čo všetci. Vilma sa nevzdáva a navrhuje šalviu, ktorá sa jej premnožila v záhradke. Do miestnosti prichádza Darvúlia so zlými správami. „Zásoby krvi nám vystačia na tri, maximálne štyri dni.“ Grófku napadne, že krv môžu získať na inom panstve. Darvúlia ju upozorňuje na Juraja Turza, ktorý začal vyšetrovať úmrtia dievčat.
Aby predsa len nikto z nás nezmizol, vyháňa nás Vilma do poslednej miestnosti, kde sedí zronený Ľudovít II. Bavorský. Z Bavorska vyhnali jeho obľúbeného skladateľa Richarda Wagnera, s ktorým mal veľmi blízky vzťah. „Mali by ste sa oženit,“ radí upratovačka. Ľudovít jej prezradí, že sa chce vzdať trónu. Sťažuje si, že už nie je schopný urobiť žiadne rozhodnutie. „Doktori ma kŕmia tabletkami, ktoré mi zatemňujú myseľ.“ Vo svojej dobe bol považovaný za duševne chorého.
„Nakonec ho zbavili svojprávnosci. Neskór našli jeho nehybné telo plávat v Štarnberském jazere,“ uzatvára Vilma. Von nás vyvedie cez nádvorie a pri dverách rozdá svoje „selfije“. Predstavenie divadelnej skupiny teatro Orlus a návštevu kaštieľa viacerí ocenia dobrovoľným príspevkom. Spoznať Tiene vyvolených sa už chystá ďalšia skupina.
