Do Senca nelákali počas víkendu (9.-10. augusta) len Slnečné jazerá, ale aj tretí ročník remeselných trhov. Námestie 1. mája a Lichnerovu ulicu zaplnilo 35 druhov remesiel nielen zo Slovenska.
SENEC. Do Senca sa opiera poludňajšie slnko. Ľudoví umelci sa pred ním schovávajú v tieni svojich stánkov alebo pod slnečníkmi. Niektorí sa chladia lízaním zmrzliny. Je čas obeda, preto je počuť, ako si vymieňajú tipy, kam ísť po jedlo. Pri stánkoch s kožušinami a medovníkmi sa k niečomu schyľuje. Štyria muži v ľudovom odeve majú chuť spievať. Na Námestí 1. mája je razom živšie.
Ukážky i výmeny kontaktov
Pozornosť rodičov a najmä detí priťahujú drevené hračky. Jeden chlapec neodolá a berie do rúk lietadlo. Rukou ho pilotuje nad ostatnými hračkami. Špúli pri tom ústa, nech to má aj zvukový efekt. Rodičia ho presviedčajú, že má doma hračiek dosť.
Viacerí ľudoví umelci si krátia chvíľu prácou. Návštevníci tak môžu vidieť, ako sa vyrábajú ručne tkané koberce, ako sa drôtuje keramika, či ako sa maľuje hodváb. Niektorí sa šikovným rukám len prizerajú, ale často kladú aj otázky. Pýtajú sa na materiál, zaujíma ich aj pracovný postup. Občas pridajú aj vlastný poznatok a začne sa diskusia. Taká sa práve odohráva pri stánku s fujarami. Výnimkou nie je ani výmena kontaktov.
Stánky pokračujú na Lichnerovej ulici. Rozložené sú raz na jednej, raz na druhej strane. Prechádzajú sa tu rodiny, páriky i dôchodcovia. Výrobky si obzerajú aj tí, ktorí sa s karimatkou pod rukou vydali k vode.
Úspech slávia klobúky. Ten pravý hľadajú ženy pre seba aj pre malé parádnice. Skúšajú rôzne variácie, obzerajú sa v zrkadle a pýtajú sa na názor svojho sprievodu.
Kopírovali ich nápady
V stánku Petra Orbána z Galanty visí oblečenie z prírodných materiálov. „Farebné je z ľanu, nefarebné obsahuje ľan a bavlnu,“ vysvetľuje záujemcom. Okrem farebnosti je rozdiel aj v tom, že sú rôzne tkané.
Ako dodáva, oblečenie z ľanu človek vynosí počas jari, leta i jesene. Ľan totiž chladí aj zohrieva. Vydrží vraj aj 20 rokov prania. Súčasťou odevov sú originálne gombíky vyrobené zo zaliateho prosa, sezamu a kúskov slamy.
Spolu s manželkou sa výrobe takého typu oblečenia venujú viac ako 15 rokov. Pred 24 rokmi začínali s goratexovým oblečením. „Z prírodných materiálov sme vyrábali už vtedy, ale len v lete. Naplno sme sa tomu začali venovať po krachu podniku.“
Oblečenie navrhuje a strihá Petrova manželka. Šiť ho dávajú krajčírke, ktorá pre nich pracuje už dvadsať rokov. Ponúkali ho aj na internete, ale ľudia ich nápady kopírovali.
„Zrušili sme to a predaj sa nám dokonca zvýšil,“ hovorí Peter Orbán. Často sa stáva, že prvý zákazník sa stáva stálym. Počas nášho rozhovoru si u neho mladý muž skúša červenú košeľu s límcom. V jeho stánku sa oblečie muž, žena i deti. „Našou ambíciou je, aby sa tak obliekala celá rodina.“
Kôra nie je odpad
Na druhej strane ulice sedí na lavičke Marián Detko z Krakovian. Do kôry topoľa čierneho vyrezáva ružu. Kôru nevníma ako odpad, ale ako plnohodnotný materiál.
Do Senca priviezol asi 200 svojich výtvorov a pred chvíľou predal jednu zo svojich prvotín, ktoré vytvoril motorovou pílou. Prezrádza, že vyštudoval stolárstvo, no nikdy sa mu nevenoval.
„Práca s drevom ma však uchvátila natoľko, že som sa začal venovať rezbe do kôry." Prečo práve topoľ čierny? Páči sa mu jeho farebná štruktúra a je mäkký. Druhým dychom dodáva, že nie je až taký ľahko dostupný.
„Je problém nájsť ho v požadovanej hrúbke." Pre svoje výrobky používa kôru, ktorá je hrubá päť a viac centimetrov. Začiatkom roka preto chodí do lesa a robí si zásoby.
Hlavným motívom sú ženské siluety. Nasledujú tváre dedkov, ktoré vraj majú byť odkazom na jeho priezvisko. Do kôry vyrezáva aj zvieratá. Jedno mu trvá asi tri hodiny, všetko však záleží od chuti.
