KRÁĽOVÁ PRI SENCI. Pri prechádzke medzi včelími úľmi sa do plátenných topánok vpíja ranná rosa. Na včelárskej paseke v Kráľovej pri Senci je ticho, počuť len prírodu. Správca paseky a včelár Rudolf Moravčík zaspal polhodinu pred mojím príchodom. Pri prevoze včiel sa pokazila brzda na jednej vlečke. Na prebratie si spraví kávu a osladí si ju, ako inak, tekutým zlatom.
Kde bzučia včely. Boli ste už pozrieť ich raj?
Pozrite si fotogalériu >>
Po nektár chodia aj do okolia
Včelárstvo bolo pre Rudolfa Moravčíka najskôr koníčkom popri zamestnaní. Priučil sa mu už ako chlapec. „Vyrastal som na dedine, kde som sa venoval všetkému, čo dvor prinášal.“ V obci bolo aj niekoľko včelárov. Jeden býval na tej istej ulici. Práca so včelami ho spočiatku neoslovila. Vraj to rýchlo spozná a potom čo. Teraz priznáva, že mal včelár pravdu. Za ľudský život sa to zvládnuť nedá.
Pýtam sa ho na nočné patálie so včelami. „Teraz nám vrcholí sezóna, no medu je opäť málo. Snažíme sa využiť znášku zo slnečnice či porastov, ktoré ešte môžu poskytnúť nektár. Preto sme navážali včelstvá na zmluvné opelenie.“
Príčin je podľa správcu paseky niekoľko. „Vegetácia nemala počas zimy dostatočnú vlahu, kvitla často v predstihu. V závere mesiaca apríl sa striedali teplé obdobia s chladnými, čo spôsobilo rozsiahle rojenie včelstiev, a tak sa nedostali dva týždne z úľa.“
Súčasťou paseky je aj desaťhektárová záhrada s medonosnými stromami, najmä lipami a agátmi. Skladbou sa snažia dosiahnuť postupnú dobu kvitnutia. Či strom dobre meduje, závisí aj od jeho veku. V záhrade preto vysádzajú rôzne staré stromy.
Jednotlivé porasty sa odlišujú aj chuťovými vlastnosťami nektáru, ktoré sa potom prejavia v mede. Med však nie je to jediné, za čo včelám vďačíme. Rudolf Moravčík vymenováva ďalších deväť vecí a pomáha si pri tom rátaním na prstoch, aby na niečo nezabudol.
Včely sa nezdržiavajú len na paseke. Lietajú aj do Senca, Sládkovičova a okolitých obcí. „Majú rádius až 12 kilometrov,“ zdôrazňuje Rudolf Moravčík s tým, že včely sú živé GPS. S úsmevom dodáva, že včely vedia presné súradnice „zavrtieť zadočkom“.
Za všetkým hľadaj ženu
Na včelársku paseku neprichádzajú len turisti. Po radu sem chodia aj včelári, najmä tí začínajúci. „Robíme tu pre nich rôzne školenia a prednášky,“ hovorí Rudolf Moravčik. S čoraz väčšou túžbou po sebestačnosti a domácich produktoch začínajú ľudia včelárstvo znovuobjavovať. Po rokoch sa k nemu vracajú najmä tí, ktorí ho mali v rodine.
Dôležitú úlohu v tom podľa správcu paseky zohrávajú ženy, ktoré sú často iniciátorkami. Ideálne podľa neho je, keď sa tomu venuje celá rodina. Vie, o čom hovorí. Jeho syn s nevestou sa tu spolu s ďalšími včelármi starajú o približne sto včelstiev. „Najlepšia je kombinácia, keď muž obstará ťažšiu a niekedy aj bolestivú prácu okolo včiel a žena sa venuje spracovaniu produktov.“
Včelárstvo už nie je výhradnou doménou mužov. „Úľové zostavy, pracovné náradie a ochranné prostriedky sú dnes na takej úrovni, že to zvládne aj žena. Viac ako 90 percent včelárov v Turecku sú ženy,“ prekvapuje Rudolf Moravčík.
Ak sa chce niekto venovať včelárstvu, nemusí mať nutne veľkú záhradu na dedine. „Veľa včelárov dnes žije v mestách,“ hovorí Rudolf Moravčík. Zdôrazňuje, že aj napriek tomu je med rovnako kvalitný. „Rozdiel je len v tom, že v znečistenejšom prostredí sa včely viac narobia, aby ho vyčistili.“
Ukážkový úľ
Po skanzene, ktorý je súčasťou paseky, sa už prechádzajú dve rodiny. Jedna sa spolu s Rudolfom Moravčíkom mladším pristaví pri ukážkovom úli. Tvorí ho šesť okienok, po tri v dvoch zvislých pásoch. Včely si nás nevšímajú. Lietajú do úľa a von.
„V tomto úli ich je od sedem do desaťtisíc. V silných produkčných včelstvách ich býva od 50- do 80-tisíc.“ Červenou značkou tu bola označená kráľovná.
„Teraz však majú novú mladú, ktorá sa ťažšie hľadá.“ Po chvíli nám ju už Rudolf Moravčík ukazuje.
Pôvodne bolo kráľovien deväť, ale navzájom sa pozabíjali. Ako mladý muž vysvetľuje, každá kráľovná má charakteristický pach, ktorým sa včely riadia. Podľa neho vedia, ku ktorému včelstvu patria.
„Je to tak preto, aby si navzájom nekradli med. Cudzia včela je odhalená už na náletovej plošine. Dohliadajú na to strážkyne,“ vysvetľuje mladý včelár.
Niektoré časti plodového plástu sú tmavšie ako ostatné. „V týchto miestach sa vyrojilo viac včiel. V každej bunke totiž zostáva po vyrojenej včele košieľka,“ ozrejmuje Rudolf Moravčík mladší.
Včelárska paseka
Otvorili ju v roku 1932 ako kultúrno-osvetové centrum slovenských včelárov. Jej súčasťou je včelársky skanzen, ktorý začali budovať v roku 1961. Verejnosti bol po prvýkrát sprístupnený v roku 1975. Nachádza sa asi dva kilometre od hlavnej cesty zo Senca do Sládkovičova.
Čo tu nájdete:
- náučný chodník s informačnými panelmi
- skanzen s rôznymi typmi úľov od 17. storočia
- múzeum včelárskych pomôcok a zariadení
- záhrada s pokusnou stanicou a medonosnými rastlinami
- zvieratá (sliepky, kozy)
Autor článku
