„Prichádzame do ideálneho tanečného veku a chceme stúpať ešte vyššie,“ prezradila sympatická rodáčka zo Senca.
Kedy ste začali s prvými tanečným krokmi?
- V šiestich rokoch ma rodičia prihlásili na tanec a klavír, lebo tam chodila aj moja najlepšia kamarátka Lucia. Neskôr ma v televízii upútali súťažné tance, ale mamina mi ešte nedovolila cestovať do Bratislavy. Až v pätnástich rokoch som začala s vážnejšími tréningami u manželov Špánikovcov.
Aké ste boli dieťa? Venovali ste sa aj iným športom?
- Bola som živé a neposedné dieťa, skôr taký „chlapčisko“. Chvíľu som hrávala tenis, potom futbal, keďže ocino je bývalý futbalista.
Prečo dostali latinskoamerické tance prednosť pred štandardnými?
- Štandardné tance ma nebavili a hneď ma chytila „latina“. Je voľnejšia, temperamentnejšia a môžeme v nej ukázať emócie a výraz.
Ako ste sa dali dohromady s tanečným partnerom?
- S Tomášom sme si obaja hľadali tanečných partnerov. On mal na výber tri tanečníčky. Už vtedy to medzi nami zaiskrilo a vybral si mňa (smiech).
S Tomášom Tankom ste partneri aj v súkromnom živote. Ako oddeľujete tanec od súkromia?
- Zo začiatku to bolo náročné. Postupne sme si na to zvykli. Väčšinou sa pohádame na parkete a doma sme potom pokojnejší.
Čo vás na tanci najviac fascinuje?
- Jednoznačne hudba. Musím ju počúvať stále – na tréningoch, v aute či doma.
K súťažným tancom patrí – čača, rumba, samba, pasodoble, jive. Ktorý je vášmu srdcu najbližší?
- Najradšej mám sambu, je v nej neskutočná energia.
Považujete za výhodu, že ste s Tomášom partneri nielen na parkete, ale aj v živote?
- Určite. Nemusíme pózy hrať, ale dokonale ich cítime. Či pri rumbe, kde sme zaľúbení, alebo pri pasodoble, kde je dobré sa predtým pohádať (smiech). Viac ako polovica tanečníkov tvorí pár, na iného frajera by som nemala ani čas.
Ako často trénujete?
- Väčšinou máme dvojfázové tréningy a priemerne makáme štyri hodiny denne. Keď máme sústredenie, tak aj osem. Deň po súťaži si urobíme vždy voľno.
Z čoho pozostáva taký tréning?
- Nie je to len o tanci, často beháme, bicyklujeme či plávame. Dôraz sa kladie na záťažové tréningy, nie výdržové. Je to niečo podobné ako v boxe.
Kde sa pripravujete a pod akým vedením?
- Hlavnú základňu máme v tanečnej škole Unidance v Bratislave pod vedením Petra Horáčka. Často chodievame na tréningy aj do Slovinska, kde sa nám venujú Zoran Plohl a Tatsiana Lahvinovich.
Aké najväčšie úspechy ste dosiahli?
- Po minuloročnom druhom mieste na majstrovstvách Slovenska sme v tomto roku vystúpili na najvyšší stupienok. Okrem toho sme sa dostali do finále na európskom pohári v Litve a vlani sme premiérovo na majstrovstvách sveta obsadili 36. priečku. Veľkým úspechom je aj to, že sme sa v rebríčku dostali medzi najlepších päťdesiat tanečníkov na svete.
Aké ciele máte ešte v tejto sezóne?
- V auguste ideme na Grandslam do Stuttgartu, čo je najväčšia súťaž, kde príde okolo 400 párov. Minulý rok sme boli na 56. mieste a, samozrejme, chceme ísť vyššie. V októbri nás čakajú majstrovstvá sveta v Ostrave, kde by sme chceli skončiť do 24. miesta.
Čo je pre vás tanečným Olympom?
- Začína nám najlepší tanečný vek – od 25 do 30 rokov. Stali sme sa majstri Slovenska a mimo hraníc sa naďalej chceme posúvať nahor. Majstri sveta už asi nebudeme, nie sme na to stvorená krajina.
Rozhodujú teda aj rôzne zákulisné hry?
- Samozrejme. Rusko je tanečnou veľmocou, ale štedro podporované krajiny sú aj Nemecko, Dánsko, Taliansko či Luxembursko. Pre nás je víťazstvom, že sa dokážeme dostať medzi svetovú špičku.
Aké sú vzťahy medzi jednotlivými tanečnými pármi?
- Na parkete sú často veľmi vyostrené. Nie je núdza o kopance a sotenia, najmä zo strany ruských dievčat.
Snažíte sa im to odplatiť?
- My nie sme takí. Chránime si svoje územie, aby nás neudupali, ale k podobným veciam sa neuchyľujeme. Po súťaži si však podáme ruky a porozprávame sa.
Akú podporu majú majstri zo Slovenska?
- Minimálnu. Keby nebolo rodičov, tak to nezvládneme. Oni nám najviac pomáhajú po každej stránke. Tanečný šport je dosť finančne náročný. Zo zväzu dostávame nepatrné dotácie, nemáme ani sponzorov. Všetci chcú podporovať len futbal či hokej, alebo sa vyhovárajú na krízu.
Tancom ste iste precestovali mnohé krajiny. Na ktorú máte najzaujímavejšie spomienky?
- Boli sme prakticky v celej Európe. Nebezpečným miestom bola Kolumbia, kde sme mali aj dvoch osobných strážcov. Chodili s nami všade, dokonca, aj keď sme išli na súťaži na záchod.
Laika ihneď na parkete zaujmete vlasmi i kostýmom. Poďme najprv k účesu, niekto vás k nemu inšpiroval?
- Áno, bola to viacnásobná tanečná majsterka. Asi pred tromi rokmi som si nechala ostrihať päťdesiat centimetrov. Ráno už aspoň nemám toľko starostí s vlasmi a prospelo mi to aj na parkete.
A ako je to s kostýmami?
- Navrhujem si ich sama a mám krajčírku, ktorá mi ušije základ. Následne spolu s Tomášovou maminou navliekame korálky a iné doplnky. Do roka zvyknem vystriedať približne pätoro šiat.
