V rakúskom St. Ulrich am Pillerseetal ste na 15-kilometrovej trati obsadili siedmu priečku a na 10-tke ste boli dvanásty. Čo chýbalo, aby ste skončili na stupni víťazov?
- Takmer počas celých pretekov na 15 kilometrov klasika som sa pohyboval na treťom mieste. Na trati bolo vyše 1100 štartujúcich a v závere som si ich neustriehol. Napokon som na medailu stratil dvanásť a na celové prvenstvo dvadsať štyri sekúnd.
V akej kategórii štartujete?
- Na svetových pohároch a majstrovstvách sveta som vo vekovej kategórii veteránov od 55 do 60 rokov. Na Slovensku však súťažím aj s pretekármi, ktorí sú pomaly o desať rokov mladší. Súťažím najmä klasickým štýlom a obľubujem dlhšie disciplíny od 30-50 kilometrov.
Aké úspechy ste počas posledných rokov dosiahli?
- Zúčastnil som sa na svetových šampionátoch v Kanade, Nemecku, Taliansku i na neoficiálnych majstrovstvách Európy v Ramsau, kde som skončil šiesty vo svojej kategórii a celkovo sa umiestnil na 19. priečke. Naposledy som na majstrovstvách Slovenska skončil druhý v klasike a tretí vo voľnej technike.
Ako mládežnícky reprezentant ste zbierali úspechy ako na bežiacom páse. Ako si spomínate na lyžiarske začiatky?
- Absolvoval som ich na základnej škole v rodnom Važci, kde ma k lyžovaniu priviedol tréner Huska. V tom čase som získal dva československé a šesť slovenských majstrovských titulov. V dorasteneckej a juniorskej kategórii som štartoval aj na dvoch európskych šampionátoch.
Popritom ste hrávali aj futbal v Liptovskom Hrádku i Poprade. Čo napokon zavážilo, že ste skončili s lyžovaním a na prvé miesto sa dostal futbal?
- Po skončení základnej vojenskej služby som sa nezmestil medzi najlepšiu 15-tku v Československu, bol som až sedemnásty. Pochádzal som z chudobnej rodiny a nemal som vtedy žiadnu „tlačenku“, a tak som zo strediska vrcholového športu, keď som mal 21 rokov odišiel. Vtedy nás bolo v jednej kategórii okolo tristo pretekárov.
Po viac ako tridsiatich rokoch ste sa na lyže vrátili. Ako k tomu došlo?
- Cez zimu som si chodieval zabehať na Pezinskú Babu. Pred štyrmi rokmi som tam stretol kamaráta z Pezinka a povedal mi, že o týždeň sú preteky v Častej. Prišlo tam veľa mojich priateľov z mladosti, ktorých som všetkých porazil, a tak vznikol môj návrat k súťažnému lyžovaniu.
Ako často trénujete?
- Prakticky každý deň. V zime lyžujem buď v Tatrách alebo v Novom Meste na Morave, kde je vybudované jedno perfektné stredisko s upravenými traťami, ktoré na Slovensku, bohužiaľ, nemáme. V lete si chodievam každé ráno na hodinku zabehať a poobede chodievam na bicykel. V Senci trénujem aj na kolieskových lyžiach či korčuliach.
V čom tkvie tajomstvo úspešného lyžiara?
- V prvom rade je to tvrdá tréningová drina, ďalej o úspechu rozhoduje kvalitný výber lyží a v neposlednom rade aj voskovanie. Dovolím si tvrdiť, že kvalitný vosk je tridsať percent úspechu.
Koľko párov lyží máte k dispozícii?
- Hmm. Veď toto je ten problém. Spolu mám osem párov lyží, na preteky však nosím len štyri. Na nedávnom podujatí som si z nich vybral nesprávne a hoci som v stúpaniach bol rýchlejší, v zjazde ma predbehli a skončil som tretí. Po pretekoch si zo mňa robili srandu, že ma dokážu zdolať s jednými lyžami.
Senčania vás skôr poznajú ako futbalistu a futbalového manažéra, ktorý sa výraznou mierou podieľal na najväčších úspechoch seneckého futbalu. Ako sa rodák z Tatier dostal k Slnečným Jazerám?
- Do Senca ma dostal nebohý Karol Jokl. Senec vtedy bojoval o postup do druhej ligy a 1. júla 1978 prišli za mnou na starej škodovke, či im neprídem pomôcť. Zobral som so sebou aj dvoch spoluhráčov, s ktorými sme napokon vybojovali postup. Okrem Senca som pôsobil aj v bratislavských Spojoch, Pezinku a Petržalke.
Ešte výraznejšie ste sa v Senci ľuďom vryli do pamäti ako funkcionár, keď ste pätnásť rokov zastávali funkciu predsedu klubu.
- Najprv som začal tvoriť futbalový klub v Hrubom Šúre. Po tom, ako Senec nevyhral baráž o postup do prvej ligy s Humenným, futbal v meste začal upadať. Vtedy ma oslovil bývalý senecký poslanec Juraj Chríbik, aby som Sencu pomohol, a tak sme zo Šúru presunuli osem mládežníckych družstiev a vytvorili dva seniorské tímy.
KOBA Senec za vášho šéfovania dosiahla najväčšie úspechy v histórii seneckého futbalu. Ako si nato spomínate?
- Z poslednej súťaže sme sa vyšplhali až do prvej ligy. Stali sme sa víťazmi slovenského pohára, keď sme vo finále zdolali Púchov a v Superpohári sme porazili víťaza ligy MŠK Žilina, čím sme sa stali najlepším futbalovým klubom na Slovensku. Navyše sme sa prebojovali aj do pohára UEFA. To obdobie bolo krásne, aj keď sa napokon skončilo smutne, na čo nikdy nezabudnem.
Počas toho, ako KOBA stúpala vyššie, ste zároveň pôsobili ako generálny riaditeľ klubu 1. FC Košice, s ktorým ste dosiahli jeho najväčšie úspechy. Ako ste to stíhali?
- Ponuku od pána Rezeša som nemohol odmietnuť a dlho som neváhal. KOBU som prakticky riadil cez telefón a pomáhali mi synovia a manažér klubu Stanislav Krajč. S Košicami sme v tom období vyhrali dvakrát slovenskú ligu a prebojovali sme sa do skupinovej fázy Ligy majstrov.
Ako ste už načrtli, pôsobenie v seneckom futbale sa skončilo neslávne. Čo bolo príčinou?
- Začalo to tým, že v Senci neboli žiadni sponzori a okrem platenia energií nám nepomáhalo ani mesto. Celé som to ťahal ja so svojim spoločníkom. Neskôr prišla od ľudí veľká závisť, vraj mám veľké peniaze od pána Rezeša a nepotrebujem ďalšie. Nebola to pravda. Postupne nám dochádzali finančné zdroje a už sme to nedokázali ťahať bez podpory. A vtedy to nastalo...
Máte na mysli presun klubu do Dunajskej Stredy?
- Áno, ale tomu predchádzali viaceré špinavosti zo strany pána Valoviča, ktorý ma oklamal a doteraz ma z toho bolí srdce. Dôveroval som mu, našiel pána Jammera a podpísal som nevýhodnú zmluvu, keďže mi ani nenapadlo, že najlepší kamarát ma môže takto podviesť. Onedlho predal klub Arabom na Žitný Ostrov a ja som z neho videl len omrvinky. Bol som vtedy hlupák.
Počas vášho pôsobenie v Senci vznikol v meste aj ďalší futbalový klub – SFM Senec. Ako ste spolu vychádzali?
- S pánom Matlákom som mal vždy korektný vzťah a aj doteraz mám. Predtým, ako sa presťahovali do Veľkého Bielu, trénovali na našom ihrisku. Ak by som však od mesta Senec dostával takú dotáciu, akú SFM Senec v posledných rokoch, doteraz sa hrá v Senci najvyššia súťaž.
Čo vás najviac mrzí z tohto obdobia?
- Celkovo som smutný, že predstavitelia mesta si nič nepamätajú a nikto mi za moje 15-ročné pôsobenie nepovedal ani ďakujem. Vybudoval som a dosiahol toho dosť a nikto mi to už nevezme. Mrzí ma však, že keď prejdem tabuľu Senec, ľudia si ma vážia, ale v tomto meste sa mi uznania nedostalo.
Je pravda, že najmä vašou zásluhou stojí Národné tréningové centrum práve v Senci?
- Je to moja spoločná zásluha s pánom Mrvom. Keby nebolo nás dvoch, tréningové centrum je v Piešťanoch. Obaja sme silno lobovali u predstaviteľov zväzu a nakoniec sa nám to podarilo.
Hovorí sa o vás, že ste boli tvrdý manažér a neraz ste vynadali hráčom, trénerom či rozhodcom. Je to tak?
- Je pravda, že som vedel vybuchnúť a urobiť poriadny bordel v šatni či v rozhodcovskej kabíne. Súvisí to asi s mojou povahou, ktorá chce neustále víťaziť. Som prísny na seba a to isté som vyžadoval aj od ostatných. Čo som však hráčom či trénerom sľúbil, to som aj dodržal, za tým si stojím.
Drvivú väčšinu kádra tvorili hráči z východu republiky a domácich odchovancov ste takmer nemali. Prečo?
- Za dlhé roky vyrástol v Senci jeden či dvaja kvalitní futbalisti. Môžu za to Slnečné jazerá a benevolencia rodičov. Dával som do mládeže solídne peniaze, ale prišlo leto a bolo po futbalistoch.
Ako ste mapovali hráčov z opačného konca Slovenska?
- V tom čase mi robil manažéra Stano Koch, kúpil som mu favorita a chodil sledovať hráčov z celého Východoslovenského kraja. Na jedného hráča sa bol pozrieť aj päťkrát. Po príchode do Senca však s nimi pred zápasom musel spávať aj môj ochrankár, aby nechodili po diskotékach.
Veľkým míľnikom v slovenskom futbale je fakt, že ste najstarším hráčom, ktorý nastúpil v prvej lige – 42 rokov, 2 týždne a 7 dní. Išlo o stávku?
- Áno. Za môjho pôsobenia v 1. FC Košice som raz pánovi Rezešovi povedal, že sem prídem so svojím mužstvom a pri nástupe na ihrisko sa mu pokloním. On mi nato, že ak to urobím dá mi desať miliónov.
Ako si na ten moment pamätáte?
- Prebiehala 80. minúta zápasu, keď som vybehol na trávnik a dokonca som sa ocitol v jednej šanci. Peniaze som síce nedostal, ale stal som sa najstarším hráčom najvyššej súťaže.
Za rezervu Senca ste hrávali takmer do päťdesiatky. Nechystáte ešte nejaké prekvapenie?
- V minulosti hrávalo veľa kvalitných futbalistov, teraz môže hrať ligu prakticky hocikto. S futbalom som skončil kvôli kolenám. Rád by som si zahral ešte za Báhoň, ale synovia ma nechcú postaviť (smiech).
Je o vás známe, že ste so seneckým mužstvom absolvovali takmer celú zimnú prípravu. Čo je na tom pravdy?
- Deväťdesiat percent behov som išiel s nimi. Raz som sa stavil, že kto ma predbehne zo Soliska na Štrbské pleso, dostane odo mňa 100 korún. Napokon sa to podarilo len štyrom.
V čom vidíte najväčší problém v slovenskom futbale a športe celkovo?
- Futbal na Slovensku robia traja-štyria ľudia, inak je to len podvod. Nečudujem sa ľuďom, že nechodia na najvyššie ligy a radšej si idú pozrieť nižšie súťaže. Nemáme podchytenú mládež, všetko sa odvíja od peňazí a štát ich dáva do športu sakramentsky málo. Taktiež máme slabých trénerov a k rozhodcom sa nechcem ani vyjadrovať. Väčšina sú to falošní ľudia, nemajú žiaden bontón a zaujíma ich len jedlo po zápase.
