Dominika Kodajová: Po kariére si chcem povedať, že naozaj stála za to

Čo sa zmenilo vo vašom živote po prestupe do Dusla Šaľa?

- V prvom rade je to fakt, že musím hádzanej obetovať viac času. Bolo mi jasné, že ak chcem napredovať, musela podobná zmena prísť.

S akými pocitmi ste prišli do nového pôsobiska?

- Boli to zmiešané pocity, keďže som prišla do neznámeho prostredia, hoci niektoré hráčky som už poznala.

V Senci ste pôsobili dve a pol sezóny. Ako by ste ich zhodnotili?

- V prvej nováčikovskej sezóne to fungovalo výborne a pod vedením trénera Kelemena sme sa zlepšovali. Po viacerých trénerských rošádach sa narušila koncepcia, hoci osobne som bola so sezónou spokojná. V druhom ročníku prišli viaceré kvalitné hádzanárky a moje úlohy v tíme sa zmenili. Aktuálna sezóna v Senci bola pre družstvo náročná a hoci som v Senci skončila ako druhá najlepšia strelkyňa súťaže, hádzaná ma miestami prestávala baviť.

Čo vám prinieslo účinkovanie v seneckom drese?

- Tri roky v Senci ma posunuli po hráčskej i osobnostnej stránke. Naučila som sa brať viac zodpovednosti v zápasoch na seba. So spoluhráčkami mám hromadu skvelých zážitkov z cestovania, turnajov či „plážoviek“. Boli sme dobrý kolektív, na ktorý nezabudnem a verím, že s babami ostanem v kontakte.

Čo vám bude po odchode z Piccardu Senec najviac chýbať?

- S niektorými hráčkami som strávila tri roky, čiže určite kolektív, zážitky a tiež predseda klubu „Ujo Fero“. Najviac času som však prežila s Peťou Štetákovou, s ktorou som hrávala už v ŠKP Bratislava. Ro-zumeli sme si po hádzanárskej i ľudskej stránke a veľakrát mi pomohla.

Senec sa v tejto sezóne výrazne trápi a s úzkym kádrom len ťažko môže konkurovať ostatným družstvám. V čom spočíva táto kríza?

- Veľa zápasov bolo náročných, ale nechceli sme sa nikdy vzdať, aj keď sme vedeli, že to bude ťažký boj. Vždy sme sa chceli pokúsiť o dobrý výsledok, hoci nás bolo málo. Družstvu chýbajú skúsenejšie hráčky a taktiež kvalitný tréner.

Svoju kariéru medzi ženami ste odštartovali ako 17-ročná v bratislavskom ŠKP. Pamätáte si na premiérový zápas v ženskej kategórii?

- Pamätám si, že na stretnutie som nastupovala s veľkým strachom a rešpektom. V tom čase tam hrali výborné hádzanárky a ja som nechcela sklamať. Neviem už presne proti akému súperovi to bolo, ale napokon sa mi v zápase darilo (smiech).

V Senci ste hrávali s číslom 13, teraz ste v Šali vyfasovali sedmičku. Majú tieto čísla pre vás nejakú symboliku?

- Už od prechodu do ženskej kategórie som hrávala s číslom trinásť, ktoré nosia na drese aj moje hádzanársky vzory – Francúz Nicolas Karabatič a maďarská reprezentantka Anita Görbicz. V Šali bolo toto číslo obsadené, preto som sa rozhodla pre sedmičku, s ktorou som začínala v mládežníckych kategóriách a mala som ju naposledy aj v ženskej reprezentácii.

Vieme, že popri hádzanej aj študujete v druhom ročníku na Zdravotníckej univerzite – odbor fyzioterapeut. Ako to stíhate?

- Snažím sa všetko rozdeliť tak, aby som to zvládala. Hoci by som sa chcela s hádzanou presadiť, človek nikdy nevie, a preto som sa rozhodla aj študovať. Škola ma baví a raz, keď skončím športovú kariéru, chcem sa tomu venovať.

Kde začali vaše prvé hádzanárske kroky?

- Začala som hrávať na základnej škole Cádrova a neskôr za Inter Bratislava pod vedením trénerky Violy Gaburovej.

Kto vás priviedol k tomuto športu?

- Bola to mamina, ktorá tiež hrávala hádzanú. Som jej vďačná, že mi vybrala tento šport, hoci je to niekedy tvrdý boj (smiech).

Ktorí tréneri vás najviac ovplyvnili v kariére?

- Začiatky ma naučila už spomínaná trénerka Gaburová. Po nej ma ovplyvnila trénerka Kuťková, tréner Olšavský, Kelemen a Jurajov.

Ktorí ľudia vás momentálne najviac podporujú v hádzanej?

- Je to môj priateľ a rodina. Som im zato vďačná a strašne si ich podporu vážim. Nevymenila by som ich za nič na svete.

Ciele sú pre každého športovca dôležité. Dali ste si nejaké po príchode do nového pôsobiska?

- Osobným cieľom je napredovať a nabrať nové skúsenosti. Kolektívnou métou je získať na konci sezóny zlatú medailu. V budúcnosti si chcem vyskúšať hádzanú v zahraničí a mojím snom je byť v reprezentácii na vrcholnom podujatí.

Ak raz skončíte s hádzanou, čo si chcete povedať pri bilancovaní kariéry?

Chcem si povedať, že všetko, čo som urobila stálo za to a že nemusím nič ľutovať.