Od roku 2011 ste vydali každý rok jednu knihu. Bude táto šnúra pokračovať aj v budúcom roku?
- V apríli 2014 mám termín. Vtedy má vyjsť ďalšia knižka, z ktorej zatiaľ nemám napísané ani písmenko.
Začať ste chceli už na jeseň. Mali ste viac námetov, no čakali ste na nejaké znamenie, ktorý z nich vybrať. Ešte ste ho nedostali?
- Nakoniec som z toho veľmi šalamúnsky vykorčuľovala. Príbehov bolo veľmi veľa, ale ani jeden sa mi nezdal dostatočne nosný na knihu. Preto som sa rozhodla pustiť do poviedok, ktoré bude spájať istá téma.
Bude aj nová kniha určená najmä ženám?
- Filozofia vydavateľstva Evitapress je tá, že ponúka príbehy ženám. To ale neznamená, že muži ich majú zakázané čítať. Ja mám doma jedného, ktorý to robí s radosťou, okrem inej literatúry, samozrejme.
Ani trochu ho nemusíte presviedčať?
- On bol ten, čo to celé spískal. Vďaka nemu som nabrala odvahu a začala písať. Dovtedy som o tom len rozprávala. Poštuchoval ma, kým som prvý rukopis nedokončila a neposlala ho do vydavateľstva. Čítal všetky tri knihy.
Knihu ste dokončili aj vďaka vášmu synovi.
- Krátke príbehy písal odvtedy, čo vedel ťukať do klávesnice. Keď mal 13 rokov, začal pracovať na väčšom diele. Hecoval ma, kto z nás to dokončí prvý.
O čom bol jeho príbeh?
- Vždy ho bavila história, preto sa pustil do písania románu o Alžbete Bátoriovej a palatínovi Jurajovi Turzovi. Mal napísaných už viac ako 100 strán. Žiaľ, pokazil sa nám počítač a prišiel o podstatnú časť rukopisu. Potom začal pracovať na príbehu z druhej svetovej vojny. Momentálne sa tomu nevenuje, keďže má iné záujmy. Myslím si, že jeho čas ešte príde.
Tínedžer sa pustí do historického románu?
- História ho vždy zaujímala, tieto osobnosti v tom veku špeciálne, mal o nich naštudované všetko, čo bolo dostupné. Dokonca aj v Jakubiskovom filme upozorňoval na historické nepresnosti.
Číta manžel len vaše knihy, alebo aj iné, ktoré sú určené ženám?
- Kým som nezačala písať, nečítal žiadnu literatúru, ktorej sa „nadáva“ ženský román.
Ako by ste to inak pomenovali?
- Nerozmýšľala som na tým. Označenie ženský román nabralo dehonestujúci podtón. Niektorí mu dodávajú trpkú príchuť, akoby šlo o menejcennú literatúru.
Asi narážajú na to, že ide o ľahší žáner.
- Ja sa netvárim, že som rovná Hemingwayovi či Shakespearovi. V tomto súhlasím s Evitou, že každá kniha, ktorá si nájde svojho čitateľa, má svoje opodstatnenie.
Čo vám manžel povedal, keď dočítal poslednú stranu prvotiny?
- K príbehu nemal žiadne výhrady. Viac-menej ma len upozornil na drobné faktické chyby, ktoré našiel.
Písanie na základe zozbieraných faktov ste už vyskúšali.
- Spolupracovala som na jednej národopisnej monografii. V tomto prípade to bolo o tom, naštudovať si množstvo dobových materiálov a dobovej tlače a potom to spracovať.
Druhú knihu Všetko v poriadku krstila s najbližšou rodinou.
Voľné chvíle rada trávi na chalupe v Čičmanoch.
Mladé recitátorské časy.
FOTO: ARCHÍV M. MACHÁČKOVEJ
Pôsobíte v spoločenskom týždenníku, kde sa venujete reportážam a robíte rozhovory. Je to predsa len niečo iné ako beletria.
- Asi som postihnutá tým, že mám príliš bujnú fantáziu. Keď si sadám k novému príbehu, už viem, o čom bude. Mám dané hlavné dejové línie, viem, kto sú hlavné postavy, aké vzťahy sú medzi nimi. V hlave mám zápletku aj s rozuzlením. Môže sa stať, že počas písania sa zrodí postava, o ktorej som na začiatku nevedela.
Urobili ste v príbehu aj zásadné zmeny?
- Keď mám raz tieto dôležité veci premyslené, už ich nemením. Môj systém písania je taký, že večer napíšem 10-15 strán. Na druhý deň sa k nim vrátim a text čistím len po slovíčkach.
Ani s odstupom času ste si nepovedali, že hlavná hrdinka mohla konať inak?
- Základné konanie postáv, ich motiváciu by som nemenila. Pri prvotine som nevedela, či z môjho písania bude skutočná kniha. Bola to len moja vnútorná stávka, či dokážem napísať aj niečo iné ako články a rozhovory.
Necítite od svojich čitateľov tlak, aby ste v nejakom príbehu pokračovali?
- Keď mala vyjsť druhá kniha, čitatelia sa pýtali, či to bude pokračovanie tej prvej. Ja som si povedala, že pokračovania robiť nebudem. Tému vždy vyčerpám dokonca a ďalej sa jej nevenujem, pretože mám hlavu plnú niečoho iného. Hneď na začiatku som si dala sľub, že každá kniha bude iná. Chcem sa vyvarovať toho, aby boli rovnaké.
Počas práce na tretej knihe sa vám do nej natlačili postavy, ktoré vám diktovali, akým smerom sa má príbeh uberať. Trochu to odporuje tomu, že zásadné zmeny nerobíte.
- Keď som o tretej knihe ešte len premýšľala, mala som vymyslený istý záver. Čím dlhšie som písala a ponárala sa do príbehu hlavnej hrdinky, tým viac sa mi zdalo, že pôvodný záver nie je veľmi dobre vymyslený. Malo to skončiť inak a napokon aj skončilo.
Aké na to máte ohlasy?
- Čitatelia reagovali rôzne. Jedna časť si myslí, že takto sa to skončiť rozhodne nemalo. Druhá časť hovorí, že konečne kniha, ktorá priniesla šokujúci záver.
Začínajú byť presýtení očakávaným záverom?
- Je to skôr niečo osviežujúce. Zároveň to ponúka priestor na zamyslenie, či to, čo sa na prvý pohľad javí ako najlepšie riešenie, ním aj naozaj je.
Hľadajú ženy v príbehoch inšpiráciu pre svoju vlastný život?
- Bola by som rada, keby niekto prišiel a povedal, že mu moja kniha pomohla pri rozhodovaní, ale s týmto úmyslom ich nepíšem.
Autobiografické prvky by čitatelia hľadali zbytočne. Neinšpirovali ste sa ani pri vašej redaktorskej práci?
- Konkrétny príbeh, ktorý sa ku mne dostal, som zatiaľ do žiadnej knihy nezapracovala. Aj keď poviem, že tam nie sú autobiografické prvky, neznamená to, že sa tam z môjho života a zmýšľania nič nedostane. To sa nedá oddeliť.
Píšete aj o Senci?
- Nie, vôbec. Ja pri písaní ulietavam do fantázie.
Hrdinky kníh sú rôzne osobnosti, majú odlišné osudy. Ako si k nim hľadáte cestu?
- Ak by som vytvorila hrdinku, ktorá by bola mojou kópiou, mala by som pocit, že sa príliš odhaľujem. Ja si rada vymýšľam. Veľmi mi pomohlo aj to, že som aktívne recitovala. Umelecký prednes je o tom, že sa snažíte do postáv vcítiť. Predchádza tomu analýza textu. Rozmýšľate pritom aj nad postavami. Recitovala som rôzne typy a charaktery a tam som sa naučila postavy modelovať.
V prvých dvoch knihách stretávajú hrdinky osudového muža. Nedá sa bez neho zaobísť?
- Ženy budú osudových mužov riešiť, kým bude svet svetom. Ja sama verím na osudové stretnutia.
Aj napriek tomu, že je na trhu množstvo zahraničnej beletrie pre ženy, majú slovenské autorky celkom úspech. Čím to je?
- Vzťahy sú téma, o ktorej si každý myslí, že jej rozumie a má k tomu čo povedať. Nikdy ju nevyčerpáte. Napríklad o nevere nenájdete dva rovnaké príbehy. A príbehy slovenských spisovateliek sú slovenským čitateľkám bližšie. Majú pocit, že sú reálnejšie.
Prvú knihu vám vydali až v druhom vydavateľstve. Čo vám povedali v prvom?
- Záujem o rukopis mali a chceli ho vydať, no požadovali veľmi zásadnú zmenu.
A vy ste nesúhlasili?
- Hlavná hrdinka po štyridsiatke otehotnie. Bolo pre mňa veľmi dôležité, aby sa jej život cyklicky uzavrel a mala šancu prežiť život tak, ako ho mala prežiť pred rokmi. To neskoré tehotenstvo sa editorovi môjho rukopisu nepozdávalo, a ja som sa toho nemienila vzdať. Zhodou okolností v tom čase otehotnela v tomto veku aj moja priateľka a ja som jej veľmi držala palce.
Dnes už také tehotenstvo nie je neobvyklé.
- Presne tak. Nechcem tým povedať, že poďme všetky v tomto veku rodiť, ale život takú situáciu niekedy prinesie.
Kniha sa čitateľom páčila. Čakali ste takú odozvu?
- Evitu môj príbeh zaujal, no bol ladený romantickejšie ako knihy, ktoré dovtedy vydávala. Rozhodla sa preto vymyslieť novú edíciu s názvom Srdcovky a medzi čitateľkami to spôsobilo obrovský boom. Bola som z toho v šoku, ako sa kniha ujala a rovno som dostala termín na druhú knihu.
Ako reagujú ľudia na besedách?
- Nie je to len o tom, že chcú podpis do knihy. Prídu sa o knihe aj porozprávať.
Blížia sa Vianoce. Budete písať aj počas sviatkov?
- Predpokladám, že začnem skôr. Nad hlavou mi visí termín, ktorý som si sama vyžiadala.
Bez termínu by ste písanie odkladali?
- To by hrozilo. Okrem toho, tesne predtým, ako pošlem rukopis do vydavateľstva, musia byť splnené dve veci. Musí to mať prečítané manžel a moja najlepšia priateľka.
Ako trávite Vianoce?
- Svojím spôsobom nie sme klasická rodina, pretože manžel je profesionálny hudobník. Niekoľkokrát sa stalo, že mal zahraničné turné. Štedrý deň sme si preto urobili skôr. Raz sme ho mali 20. decembra a na druhý deň sme manžela odprevadili na mesačné turné do Číny. Ani Silvester netrávime spoločne. Aj tento rok odlieta so Šanghaja.
Zase na ázijský kontinent?
- Je tam obrovský záujem o klasickú hudbu. V tom čase sa v Šanghaji stretne naraz niekoľko európskych orchestrov.
Vizitka
Monika Macháčková
Narodila sa v Bratislave (1968), ale vyrastala v Senci, kde žije so svojím manželom a synom. Do Bratislavy sa vrátila študovať žurnalistiku.
Už niekoľko rokov pôsobí ako redaktorka v týždenníku Život. Niektorí Senčania ju poznajú zo základnej umeleckej školy, kde istý čas učila.
Jej prvá kniha s názvom Stará som už bola vyšla v roku 2011. Vo vydavateľstve Evitapress odštartovala novú edíciu s názvom Srdcovky.
O rok ju nasledovala kniha s názvom Všetko v poriadku. Poslednou na trhu je kniha s názvom Ozvem sa, keď budem šťastná. Momentálne začína pracovať na svojej štvrtej knihe.
