HOLÍČ. Autonehoda ho síce zabrzdila, ale nezastavila. Napriek všetkým prekážkam v sebe našiel silu bojovať a žiť naplno. Futbal vymenil za tenis, s ktorým dosahuje jeden úspech za druhým.
Tomáš Masaryk je veľký optimista, ktorého charakteristickým znakom je skôr úsmev na tvári ako vozíček. Za týmto človekom sa skrýva silný príbeh, ktorým sa snaží motivovať ďalších ľudí. Je dôkazom toho, že človek môže dosiahnuť čokoľvek a že žiadna cesta nie je slepou uličkou.
Išiel si v šľapajach otca, teda si sa dal na futbal. Neučaroval ti ako malému aj iný šport, alebo si jednoznačne vedel, že to budú kopačky?
- Musím povedať, že odmalička som bol hyperaktívne dieťa a inklinoval som ku všetkým športom. V Skalici som hrával hokej, v Holíči zas futbal, no keď som mal asi osem rokov, musel som sa kvôli cestovaniu pre jeden z nich rozhodnúť. A keďže som býval asi 100 metrov od ihriska, rozhodol som sa pre futbal, kde som trávil každý deň. Nevedel som sa dočkať, kedy prídem zo školy, zhodím tašku a pobežím na ihrisko.
Kedy sa začal tvoj futbalový progres?
- Mal som 16 rokov a v Holíči som prechádzal od starších žiakov do dorastu, ale vyskúšali ma hneď v mužoch. Vtedy sa tu hrala 4. liga a jeden z mojich prvých zápasov bol v Trnave s ligovou rezervou Spartaka, a to rovno na hlavnom ihrisku. Bol to pre mňa veľký zážitok, pretože som v živote nič podobné nezažil. Vyhrali sme 0:1, v zápase sa mi celkom darilo a na základe toho ma oslovili zo Spartaka. Začal som chodiť na Gymnázium Jána Hollého a popri tom som dva roky hral dorasteneckú ligu v Trnave.
Aké boli tvoje futbalové plány?
- Po skončení strednej školy som začal študovať na Fakulte telesnej výchovy a športu, pretože som chcel pokračovať pri futbale aj po skončení aktívnej hráčskej kariéry ako tréner. Ponuku som dostal od Interu Bratislava, kde som hrával dorasteneckú ligu, neskôr v juniorke a pripísal som si aj zopár štartov za A-mužstvo v prvej lige.
Vtedy ma oslovilo niekoľko manažérov, že ma predajú do zahraničia, no potreboval som si najskôr dokončiť školu. Práve kvôli nej som išiel na pol roka hosťovať k nám na Záhorie do Senice, kde sa hrala druhá liga. Pamätám si dodnes, ako som po štátniciach kráčal cez prechod na Šafárikove námestie a hovoril som si, že škola je už za mnou a odteraz sa budem naplno venovať futbalu, aj keď som ešte zvažoval diaľkové štúdium práva.
Potom sa ti však radikálne zmenil život....
- Dva týždne po promóciách som išiel do Senice na tréning. Za Radošovcami som začal predbiehať auto a vtedy som na ľavom zadnom kolese dostal defekt a tak som sa chcel zaradiť späť, no už nás vyhodilo z cesty. Ja si nič nepamätám, ale z rozprávania viem, že nás párkrát pretočilo a mňa vystrelilo bočným okienkom von a našli ma asi 40 metrov od auta.
Volant bol natočený do pravého uhla, takže som bojoval do poslednej chvíle a moje tenistky zostali ležať v aute. Štatistiky hovoria, že ak zostanú topánky v aute, tak pri 99 percentách ide o smrteľnú nehodu. Ja som im túto štatistiku pokazil (smiech).
Prvé prognózy po autonehode asi nevyzerali dobre?
- O pár hodín ma rodičia v nemocnici nespoznali, mal som raz takú hlavu, opuchnutú tvár, utrpel som silný otras mozgu, mal som vážne zranenie pravej ruky, s ktorou som nemohol hýbať, zablokované pľúca a rozdrvený šiesty stavec, ktorého úlomky boli zapichnuté v mieche.
V ten deň ma previezli do Bratislavy, kde ma operovali štyri a pol hodiny. Vtedy však lekári povedali rodičom jednoznačnú vec, že ak by som nešportoval a moje telo nebolo v kondícii, zrejme by som neprežil.
Je však zaujímavé, ako funguje podvedomie človeka, ktoré za mňa bojovalo v kritických chvíľach. Tri týždne som bol v kóme a rodičom tvrdili, že do konca života už nebudem dobre rozmýšľať ani rozprávať a iba ležať, no teraz sú radi, keď som chvíľu ticho (smiech).
Aké boli tvoje pocity po prebudení, keď si si začal uvedomovať, čo sa deje?
- Po troch týždňoch som sa prebral, no nedochádzalo mi ešte vôbec nič, pretože som dostával silné lieky od bolesti. Po pár dňoch ma previezli do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej a tam postupne prišiel ten pocit bezmocnosti, kedy si človek uvedomí, že sa nedokáže najesť, otočiť, umyť, že nedokáže nič. Po pár týždňoch mi odišlo všetko svalstvo, schudol som 20 kíl a môj pohyb bol taký, že som dokázal udržať ľavú ruku vo vzduchu len pár sekúnd.
Postupne prišli ďalšie rany, najskôr mi volal jeden z manažérov, že môj prestup je vybavený, stačí podpísať papiere a poletíme do Lille, ktoré vtedy hralo druhú francúzsku ligu. Po pár mesiacoch sa so mnou rozišla priateľka, takže ma to sekalo čoraz ďalej a ďalej.
Vtedy som prvýkrát zažil ten pocit, ktorý som poznal len z filmov, že človek leží bezvládny, pomýšľa nad smrťou, no nemá to ako zrealizovať. Musel by som povedať sestričke, aby ma vyviezla na strechu a zhodila dole (smiech).
Ako si sa dokázal zbaviť týchto čiernych myšlienok?
- Zvádzal som boj sám so sebou vo svojej hlave. Tých čiernych myšlienok bolo veľa, pretože som začal postupne zisťovať, čo sa deje a ako je to úplne odlišné od normálneho života. Vtedy som si uvedomil, že mám na výber len dve cesty. Buď sa tomu poddám a budem sa sám seba pýtať, prečo sa to stalo práve mne, alebo budem žiť, ale v tom prípade musím bojovať.
Miriama Matulová: Na ihriskách mi chýba viac rešpektu a vzájomnej úcty Čítajte Zároveň som mal jedno obrovské šťastie v nešťastí, že som mal podporu rodičov, pretože keby nie je ich, tak tu teraz nesedím. Poznám prípady, ako som ja, no nemali okolo seba blízkych a vtedy človek nedokáže takmer nič, nevie sa o seba postarať, nevie nič vybaviť, nemá peniaze.
V mojom prípade som chcel ja, chceli aj rodičia, a tak sme sa navzájom podporovali. V tom vidím ten základný bod, vďaka čomu som sa z toho dostal. Neskutočne mi pomohli a ja na to nikdy nezabudnem.
Ako dlho trvalo tvoje uzdravovanie a rehabilitácia?
- V Kováčovej som strávil pol roka a keď som sa vrátil, síce som dokázal sedieť na vozíku, ale nevedel som sa na ňom pohybovyť sám bez niekoho pomoci. Po návrate domov ma čakali ďalšie prekážky, pretože všade boli schody a bariéry. Potom to bola hra s časom, postupne sa všetko zlepšovalo, no išlo to veľmi pomaly. Osobne si myslím, že moje telo sa regenerovalo lepšie aj vďaka tomu, že bolo zvyknuté na fyzickú záťaž.
Dva roky trvalo, kým som vedel ísť na vozíku sám niekde von. No tu som zas čelil ďalším prekážkam, pretože všetky priestory nie sú bezbariérové. Často som sa nedostal do výťahov alebo cez dvere, takže kým som prišiel na to, aké sú najvhodnejšie rozmery vozíka a na iné vychytávky, tak to trvalo.
Ďalším problémom bolo zvyknúť si na to, že som začal chodiť opäť medzi ľudí, pretože dva roky som bol prakticky len doma. Keď som vyšiel von, mal som pocit, že na mňa pozerajú aj kvetináče spoza rohu. Dnes je to však už iné, ľudia sa so mnou často rozprávajú a ani si neuvedomia, že som na vozíku.
Postupne si sa vrátil k športu a začal si sa venovať tenisu. Prečo práve tenis?
- Pri mojej myšlienke začať opäť športovať som sa stretol s ľuďmi zo Slovenského paralympijského výboru, medzi ktorými bol aj predseda Ján Riapoš. Začali sme sa rozprávať o tom, aké by boli možnosti a vysvetľoval som im, že mám rád fyzicky náročný šport, pri ktorom sa unavím. Hľadali sme šport, ktorý by mi najviac sedel, až sme dospeli k tenisu. Je to síce špecifický šport, pri ktorom nie sú žiadne parametre na postihnutie, čo ma zo začiatku prekvapilo, no nezaoberám sa tým. Tenis hrám, pretože ma baví a je to môj koníček.
Boli tvoje tenisové začiatky ťažké?
